Väčšina z vás asi pozná hru Jenga, u nás familiárne známu ako Veža. Viete – veža z kvádrikov, ktoré postupne vyťahujete a ukladáte na vrch a komu to spadne, prehral. Zo začiatku možno zábava, ale po zopár hrách narazíte na problémy tohto konceptu. Začiatok hry je pomerne nudný – vyťahovanie kvádrov je jednoduché a nič nepadá. Potom to začne byť zábavnejšie, vyťahovanie a umiestňovanie dielikov je ťažšie. Potom to však niekomu spadne a celý proces začne od nudného začiatku. Áno, ak to spadne niekomu inému, je to dobrý pocit, ale môže sa človek cítiť ako víťaz, ak zároveň „vyhrali“ ďalší traja ľudia?
To sú najväčšie problémy Jengy – pomalý začiatok a záver, ktorý nevedie k jednoznačnému víťazovi. Jasné, môžete hrať dookola viacero hier a počítať to na body, ale… prečo? Jedna zásluha sa však Jenge nedá odobrať – začala žáner hier založených na obratnosti a šikovnosti. A ako to býva, ďalšie hry prekonávajú zakladateľa. Dnes sa pozrieme hneď na dve hry z rodiny vyžadujúcich šikovné ruky, Catch the Moon a JunkArt – a obe z nich idú ďalej ako len ukladať dieliky na seba a nezhodiť ich pri tom.
Catch the Moon
V tejto hre nestaviate na seba kvádre, ale rebríky. Problém je v tom, že skoro všetky rebríky sú krivé, takmer žiadny z nich nie je pravidelný. Základňu tvoria dva rovné rebríky a na ne hráči postupne ukladajú ďalšie. Prikladať ich však nemôžu len tak – musia splniť cieľ, ktorý im určí hod kockou. Možné ciele sú tri – rebrík sa musí dotýkať iba presne jedného iného rebríka, rebrík sa musí dotýkať presne dvoch iných rebríkov a tretia možnosť, rebrík sa môže dotýkať jedného alebo dvoch iných rebríkov, ale po uložení musí byť najvyššie umiestnený zo všetkých. Všetky možnosti sú na kocke zastúpené v rovnakom počte.
Takže hodíte kockou, chytíte z kôpky jeden z nepoužitých rebríkov a priložíte ho k čoraz vratkejšej stavbe. A keďže ide o rebríky, ktoré sú navyše rôzne krivé, možnosti ich uloženia sú obrovské. Tu sa naplno prejaví „obyčajnosť“ kvádrov Jengy – rebríky môžete na seba položiť, zavesiť, prestrčiť… Niekedy to takmer vyzerá, ako keby takto vzniknutý objekt popieral zákony fyziky. Môžete sa dokonca naschvál snažiť umiestniť rebríky tak, aby pri najmenšom pokuse jedného zo súperov priložiť ďalší rebrík spadol. Moja nemenovaná manželka opakovane dokázala svoju schopnosť umiestniť rebrík tak, že spadol už pri mojom hode kockou (to je podľa pravidiel hraničný moment – hodom kocky prechádza „vina“ za zhodenie rebríka na aktívneho hráča). Takže som sa vlastne ani nedostal na ťah a už som zhodil rebrík. Such devious, much trap.
Rebrík sem, rebrík tam
Pádom jedného či viacerých rebríkov sa však hra nekončí. Hráč, ktorý zhodil (alebo „zhodil“) rebrík, si vezme slzu – pekný malý žetón slzy. Ako rád hovorím, keď vysvetľujem túto hru novým hráčom – mesiac plače nad vašou neschopnosťou. Spadnuté rebríky sa dajú nabok a hrá sa ďalej. Ešte stále je šanca vyhrať.
Tu je vidieť, ako táto drobná zmena pravidiel dokáže zmeniť tak veľa. Koniec už totiž nie je antiklimaktický, naopak, napätie sa stupňuje. Pád veže v Jenge znamená koniec – niekedy dramatický, ale niekedy náhodný a neprinášajúci ten pocit, ktorý by mal. Pád rebríkov v Catch the Moon znamená len jednu slzu. Šanca na výhru sa znížila, ale ešte stále tam je. A hlavne – samotná krivá nestabilná konštrukcia zostáva z väčšej časti zachovaná. Nezačína sa od začiatku, prikladanie ďalších rebríkov nie je opäť ľahké. Podľa počtu hráčov môžu rebríky spadnúť niekoľkokrát a hra ešte stále nebude rozhodnutá. To ju robí dramatickejšou a záver hry zanecháva v hráčoch podstatne lepší pocit.
JunkArt
Ako názov napovedá, v tejto hre staviate umenie z odpadu. V úlohe moderných umelcov cestujete po metropolách sveta a všade sa snažíte prísť so strhujúcim umeleckým dielom. Obyvatelia každého mesta majú ale odlišný vkus, a tak každá výstava na tomto turné bude v niečom odlišná. Ak sa vám nepodarí všetkých oslniť v jednom meste, nevadí – fanúšikovia (čítaj body) sa sčítavajú, takže jedno pošmyknutie ruky neznamená automaticky prehru.
Dieliky sú precízne spravené, rôznych tvarov a farieb. Niektoré tvary sú známe aj z iných hier (ako napríklad tetrisové U), väčšina je však zaujímavejšia – zrezaná guľa či niečo, čo vyzerá ako činka. Ku každému dieliku patrí jedna kartička, ktoré sa vyberajú rôzne podľa mesta, každá kartička však určuje, ktorý dielik budete prikladať.
Tento odpad nebudeme recyklovať
Samotný proces prikladania dielikov je iný v každom meste. Monako si cení rýchlosť a vyhrá ten, ktorému sa podarí ako prvému dokončiť dielo z desiatich dielikov, ktoré má k dispozícii. Gujarat je na výšku – je jedno, či je to veža z piatich alebo desiatich zvláštnych útvarov, ak je vyššia, vyhráva. V Tokyu určujú spoluhráči, z čoho budete stavať. V Montreale si diela striedate – chvíľu pracujete na jednom, potom si ich prehodíte. A v Nashville môžete dokonca žetónmi strieľať po výtvoroch svojich spoluhráčov. Miest je dokopy dvanásť a sú dostatočne odlišné na to, aby ste nemali pocit, že hráte to isté.
Dĺžka hry závisí od počtu miest, ktoré navštívite počas turné. Pravidlá počítajú s najmenej tromi mestami, ale nič vám nebráni prejsť všetkých dvanásť. Tempo hry sa tiež mení v závislosti na meste, niektoré sú zbesilé, iné vyžadujú precíznosť, takže neupadnete do stereotypu. Aby ste sa vyhli hádkam o to, koho dielo je o milimeter vyššie alebo nižšie, je k hre pribalený malý meter.
Celkovo je to zábavná hra, meniaca sa dynamika hry vás udrží v strehu a zákernosť niektorých dielikov rozhodne vzbudí emócie, hlavne keď vám súper po dvoch činkách a zrezanej guli podá „donut“ a vy ho už fakt nemáte kde umiestniť. JunkArt je o niečo zložitejší ako Catch the Moon, nie v umiestňovaní dielikov, ale v nutnosti čítať špecifické pravidlá a bodovanie pre každé mesto.
Záver
Obe hry stavajú na tom, čo priniesla Jenga, avšak rozširujú to a robia to zábavnejším. Nestaviate len tak, jednotlivé hry s rôznymi súpermi sa od seba líšia a k záveru sa hra dramatizuje. JunkArt je z týchto dvoch hier o niečo komplikovanejšia, nejde však o žiadnu ťažkú stratégiu. Vyskúšajte proste obe, a zistíte, čo vám sedí viac.
Autor: Jozef Frajkor
